ach tí chlapci....

posledný čas zažívam neuveriteľne zábavné situácie. po sviatkoch som dva dni strávila v obchode. ľudia chodili menej, tak som mala čas na aranžovanie alebo "cleaning". prvý deň mi hodiny ubiehali rýchlo, keďže som sa zamestnala všeličím, ale druhý deň som si už prácu sama tvorila. povedala som si::" IDEM UMYŤ SKLÁ!..v tom momente ako som prešla handrou mokré miesta, prešiel okolo starý pán a usmial sa na mňa nevídaným spôsobom. Niečo medzi úškrnom, úsmevom, obdivom. Dve sekundy som tam stála a zamýšľala sa čo to znamenalo a dve sekundy som si dávala dokopy náhodu, že práve v momente keď som mala možnosť vidieť cez dvere sa objavil ten pán.
druhá situácia sa mi stala predvčerom. vychádzala som z obchodu s látkami, mala som zložené slúchadlá a v tom ma zastavil hlas okoloidúceho chlapa. nechcem napísať čo nepovedal, keďže s istotou neviem čo povedal, ale viem, že sa nadomnou pozastavil.konkrétne nad mojou vonkajšou krásou. a nešetril pritom citoslovcami.pomaly som kráčala ďalej. bez slov som si nasadila slúchadlá a pokračovala v pesničke
http://www.youtube.com/watch?v=9K1Z91gf0sw

Style school sa začalaaaaaaaaaaaaaaaa.....Elsie and Leigh-Ann.....

Diera vo vagóne.

Po sedemhodinovej brigáde som utekala na autobus, aby som stihla prísť včas na tréning tanca. neuvedomila som si, že som za ten čas ani raz nebola na záchode. pocit plného mechúra som pocítila hneď ako som si sadla. vedela som, že musím vydržať. išlo to, ale myšlienky mi utekali všade. predstavila som si malé deti, ktoré pred pár rokmi trpeli v škole, kvôli šialencovi, ktorý im nedovolil ísť ani na záchod. moje myšlienky sa zastavili na tom najhoršom. ako sa asi cítili ľudia, ktorí cestovali niekoľko dní vo vagónoch do koncentračných táborov? pocit zimy, smädu, hladu. Ale zároveň si museli nejakým spôsobom vykonávať svoje biologické potreby. možno si vyrezali otvor vo svojom vagóne a v prípade zimy ho zakryli. museli prekonať svoju nechuť takú intímnu vec vykonať pred ostatnými.
a tak som si naďalej cestovala v autobuse a pomyslela si, že sa mám vynikajúco, aj s plným mechúrom.

aromatické vrecúško..

po dlhom čase som dnešok strávila na brigáde.uvedomujem si vtedy, že hlavnú časť dňa prestojím za pokladňou.a tak sa snažím vnímať maličkosti, ktoré prichádzajú s každým zákazníkom.stretla som Grékov, Inda, chlapíka s fajkou v ústach, ale aj jednu pani, ktorá na mňa zapôsobila najviac. prišla veľmi nenápadne. voňala všetky možné sviečky až som si myslela, že si nejakú kúpi.v tom sa na mňa pozrela s otázkou: Máte tu niečo antidepresívne?.keďže som si všimla, že rada vonia, ponúkla som jej aromatické vrecúška. vyskúšala vôňe vanilky, škorice, ale aj sušených plodov. päť minút v našom obchode stačilo, aby povedala veľké ĎAKUJEM.
uvedomila som si vtedy aká maličkosť dokáže človeka potešiť. výrobky, ktoré čakajú na svojich kupcov niekedy urobia službu už tým, že sú.
Aromatické vrecúška tam len ležali a ponúkali svoju vôňu zákazníkom.

každý človek má v sebe niečo, čo ten druhý môže obdivovať(ovoniavať).

Goal

moja kamarátka maruška mi napísala mail.vravela, že si mám napísať klady a zápory minulého roka.aby som si tak zhodnotila celý rok 2009.zároveň som si mala napísať svoje predsavzatia za ktorými mám ísť. podľa američanov sú to góly. teda presnejšie goals...cítila som že musím niečo spraviť, aby som si na konci tohto roku povedala, že som si za tým stála.jedným jednoduchým predsavzatím je napísať krátky blog každý deň.čo spravilo ten deň iným. na denník som moc lenivá.tak dúfam, že toto ma naučí vytrvalosti...vytrvalosti spraviť každý deň iným.